Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


 

Vybrala im zo skrine oblečenie a kázala aby si ho obliekli. Ona zatiaľ zašla k sebe do spálne a otvorila veľkú drevenú skriňu, na pravo od okna. Vo dverách skrine bolo mohutné zrkadlo, starostlivo vyleštené so starodávnym rámom. Pozrela sa doň, vypla si vlasy do drdolu, ako rada nosievala, vybrala zo skrine nohavice a sveter, zatvorila skriňu a veci hodila na posteľ.  Ľahla si na posteľ , a zadívala sa na strop, vymaľovaný na bielo. Roh izby, pri dverách zdobila rovnomerná, nepoškodená pavučina a luster nad ňou sa trochu triasol. Napokon ju nezmyselné sledovanie hýbajúceho sa lustra omrzelo, obliekla sa a zišla skontrolovať deti. Postlala im posteľ a otvorila dokorán okno. Jan už bol pripravený vyraziť a Sophia čakala na pomoc matky pri úprave vláskov. Wanda vybrala z dózy na šperky gumičku do vlasov, zaplietla jej vrkoč, dlhý až po zadok a ofinu jej zopla sponkami. Zobrala deti za ruky a zišla s nimi do predsiene, kde ich obula a obliekla do plášťov, pretože vonku bolo veterno a fúkal silný vietor.

Poľku aj s ostrihanými vlasmi viedol Nemec späť do tej budovy na začiatku, ale tento raz ju zaviedol aj dovnútra a nenechal ju v predsieni. Na vysokom kresle sedel starší, šedivý pán ktorý na ňu uprene pozrel a ukázal jej, aby prišla bližšie, k nemu. Chytil jej bezcitne ruku a začal jej tetovať evidenčné číslo. 1-1-4-8-5, okolo tohto čísla mala krvavú stopu toho, že sa popri číslovaní bránila. So slzami v očiach, so slzami od bolesti, aj vonkajšej, aj vnútornej odišla s Nemcom do zase inej budovy, tohto strašného komplexu, ktorý v nej vyvolával úzkosť. Vošli do zamrežovanej miestnosti. Bolo tam prítmie, bola to miestnosť o rozmeroch jeden krát jeden meter. Na pravo sa nachádzala posteľ, kde spali štyria ľudia, na zemi boli zvratky a výkaly a hneď vedľa tohto svinstva ležal bochník suchého chleba. Poľka znechutene pozrela na Nemca. „ Tu nemôžem spať, ani žiť! Zabije ma to tu ! A kde to vlastne som, povedzte, že to je len zlý sen! Povedali ste, že sa mi nič nestane,. Sľúbili ste to!“

„Ani by sa ti nič nestalo, keby si pána neodmietla. Neoddala si sa mu  a teraz ťa čaká to čo ti patrí. Si Židovka. Na tomto svete je miesto iba pre čistú rasu!!“ Bezcitne ju hodil do miestnosti, čo zobudilo tých spiacich židov. Poľka si s plačom sadla pod zamrežované okno, presne oproti dverám. Podišla k nej žena, jedna z tých násilím zobudených a prihovorila sa jej. „Ja som Marilla. Ty si ešte na tom dobre. Máš šancu sa odtiaľto dostať. Si mladá, pekná, silná na to aby si to tu prežila. Pozri tam.“

Ukázala Židovka na budovu oproti, odkiaľ sa ozývalo vzdychanie a kričanie ľudí o pomoc. „ To je blok 25. Tí čakajú na smrť. My sme blok 20, aby si vedela keď sa ráno budeme zaraďovať. Niekedy si prajem večnú noc. A ako sa voláš?“

„Wanda“ Odvetila jemným hlasom Poľka a objala Marillu. Aj keď nemohli zaspať, napokon ich spánok predsa len premohol.

 

predchádzajúca strana                                   nasledujúca strana

 

 
Reklama