Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


 

Schnell, Schnell!!“ Všetci židia a ostatní uväznení si nastúpili so zástupov a čakali na rozkazy. Nemec  čo po nich kričal, nevedel poľsky, alebo aspoň nechcel hovoriť po poľsky ich riadil iba destikuláciou a mimikou tváre. Poľka si nastúpila spolu aj s Marillou do zástupu napravo. Stáli tam väznení z bloku 20 a Wanda pozorne sledovala Nemca, aby vedela čo má robiť. Ten im naznačil, aby išli na Landráš, ako volali jediný kopec v areáli a aby odtiaľ zniesli zvyšné metre pletiva. Landáš, taký strmší kopec, nie veľmi vysoký, mohol mať takých šesť metrov od zeme. Na vrchole bola plošina so zvyškami ostnatého drôtu, ktorý mali zniesť dole. Zobrali si vozík a začali. Wanda s Marillou sa popri práci zhovárali, aby urýchlili čas, čo sa Nemcom samozrejme nepáčilo a ak otrest nedostali v ten večer jesť. Našťastie na izbe boli dobré duše, ktoré sa podelili aj o to málo čo mali. Po celom týždni vyvážania bola Wanda vyčerpaná, vyziabla ako tí čo tam boli už aj pred ňou. Takto to išlo dookola s tou výnimkou, že dostali najesť,lebo poslúchli a už sa nezhovárali popri práci. Na konci týždňa prišiel za Wandou maskovaný muž a povedal jej, aby sa išla poriadne umyť, obliecť, že veci si nájde v skrini pri sprchách, že je voľná. Poľka naňho neveriacky pozerala a potom sa otočila za Marillou. Tá sa tvárila, že nepočúva, tvár mala otočenú smerom von z okna, ale bolo zjavné ,že počúva každé slovo.

 

predchádzajúca strana                 ďalšia strana

 

 
Reklama