„Len choď. Vravela som, že sa odtiaľto dostaneš.“ Nečakane zo seba vyhŕkla Marilla, v ktorej výraze bolo zjavné, že je sklamaná, sklamaná z toho, že ona tam ostane a bude trpieť a sklamaná z toho, že ju tam Wanda nechá a ona si zatiaľ bude užívať voľnosti. Ale zároveň bola šťastná, že jej najlepšia kamarátka, jediná spriaznená duša v tábore smrti bude šťastná. Wanda sklopila zrak, pritisla sa k Marille, neisto jej kývla rukou a zároveň aj zahanbene, že ju tam necháva, že čo je za človeka. Vedela, že ak odíde bude si to vyčítať celý život, ale ona bola ešte mladá, neskúsená, jej život bol pre ňu to najviac. Nedokázala by sa obetovať za niekoho iného, aj keď blízkeho, v tom čase najbližšieho. Neznámy zabuchol dvere. Dievčina sa zrútila morálne, ale aj fyzicky, pretože týždeň v tábore a ešte ďalší týždeň prevážania sa s Nemcom ju úplne vyčerpal. Za tieto neskutočne dlhé dva týždne stratila všetkých čo milovala a vytratila sa aj jej prvá láska, láska k Nemcovi, ktorý sa ale zmenil na nemorálnu príšeru. Prechádzali pomedzi bloky, až sa dostali k bloku 25. Bola to veľká hala so stovkami ľudí, hlavne Židov, ktorý čakali na smrť. S týmto poznatkom žili aj celé dni, niektorí týždne. Navyše veštci ich blízky už to mali za sebou, len vy čakáte. Čakáte medzi ďalšími s rovnakým osudom. Spriatelíte sa s jedným a o hodinu si preňho prídu, alebo zomrie vedľa vás od vyčerpania. Wanda nakukla do budovy cez zamrežované okno. Do haly vošiel muž. Každý sa mu hádzal pod nohy aby tam už nemusel byť, aby to mal za sebou, pretože vedeli že ich nikto nezachráni, že sa nikto nad nimi nezľutuje. Muž zobral zo sebou chlapca. Viedol ho k budove s komínom, no ešte predtým ako tam vošli ho zastrelil, a potom hodil do tej budovy...
„Mama, ešte čokoládu a zmrzlinu!. Wanda sa otočila na deti s takým pohľadom ako, že čo by ste ešte nechceli, ale napokon do vozíka plného potravín vhodila aj čokoládku aj zmrzlinu. „Tak a teraz potrebujete nejaké oblečenie. Zo všetkého ste vyrástli. Rastiete ako z vody.“ Wanda zaplatila potraviny a vošla s deťmi do butiku s oblečením.
Neznámy ukázal pri bráne strážnikovi nejaký preukaz a ten ich pustil. Za múrom tábora si Neznámy strhol šatku, ktorou sa maskoval. Bol to Nemec, ten ktorý ju najprv zaujal a potom sklamal. „Myslel som na teba deň čo deň. Nemohol som zabudnúť na to, že som nesplnil sľub. Prepáčiš mi? Teraz, keď som ťa odtiaľto dostal, nemáš kam ísť. Odpusť mi a poď so mnou. Mám doma pre teba nejaké šaty, umyješ sa a môžeš sa u mňa aj v kľude vyspať. Tam ťa nebudú hľadať. Budeš tam voľná.“ Zase ľudský, nežný s prosbou po to všetkom. Poľka mladá, naivná mu odpustila. Nemec jej podal ruku a odviedol ju k sebe domov. Býval slabú hodinku pešo od tábora.
Zvliekla si kabát, napustila vaňu a ponorila sa do vody. Na hlavu si dala šatku, aby nebolo vidieť, že na hlave má päťcentimetrové vlasy. Otvorila skriňu a a vyberala si šaty. Bola vychudnutá, kosti jej presvítali cez kožu, no aj tak v bielych, jednoduchých šatách s výstrihom bola nádherná. Obula si topánky čo jej dal Nemec, ktoré mal po matke a kázal jej aby išla na verandu, že tam budú večerať. Sadla si na hojdaciu sieť a zapozerala sa na hviezdne nebo.
predchádzajúca strana nasledujúca strana