Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


                                                           SILUETA

 

                                              Zapadajúce slnko, spev vtákov, kľud v uliciach, šero zahaľuje mesto. Úzka štrkovitá cestička zarastená starou, suchou trávou a burinou, vedúca pomedzi vysoké, staré duby a jedle, smerujúca ďalej do tmavého, pustého lesa. Vedľa najvyššej jedle stojí mladé dievča, oblečené v sedliackych šatách s čepcom na hlave a spod neho vyčnievajúcimi dlhými, ryšavými vlasmi. Pomaly kráča smerom do lesa, do tmy. Strach aj zvedavosť sú vidieť na jej chôdzi aj držaní tela. Dievčina prechádza vedľa starých stromov, sprevádza ju štebotanie vrabcov a sýkoriek. Zrazu začula hlasy ľudí, hovoriacich cudzím, pre ňu neznámym jazykom a motory starodávnych áut, na tú dobu nezvyčajné. Otočila sa a vracala sa späť po cestičke za hlasmi. Čupla si za nejaký strom, ktorý ju celú poriadne zatienil a sledovala čo sa deje. Po meste pobiehali vojaci, prevážali sa tanky. Ženy a deti utekali s krikom von z domovov a muži sa lapali po zbraniach. V tom jeden z tých neznámych, schytil malé, blonďavé dievčatko, naložil ho do auta, brániacu matku chladnokrvne zastrelil a aj s autom odišiel preč. Dievčinu niekto chytil za plece. Bola to veľká, studená, mužská ruka.  Hovoril tiež tým pre ňu neznámym jazykom a volal na svojich ľudí.“ Hier, gibt es ein Mädchen." Násilím ju zobral a vliekol smerom k ďalšiemu pristavenému autu. Z domu na rohu ulice vybehla žena a začala toho neznámeho prosiť, preklínať,.. Nevedela si ako matka pripustiť, že príde o svoje jediné dieťa. Muž sa na ňu povýšenecky pozrel, naložil dievčinu do auta a už-už sa načahoval pre pištoľ, no v tom sa v ňom prebudila tá ľudská stránka. Nasadol do auta, ženu nechal žiť a aj s dievčinou odišiel preč. 

"Mama, mama zobuď sa. Poď už na raňajky.“ Vonku sa začalo rozvidnievať. Žena, matka v stredných rokoch na ktorej tvári bolo vidieť, že ju život i čas poznačil, oblečená v saténovej košeli vstala z postele, postlala ju, odhrnula čipkované záclony a otvorila okno, ktorým sa do miestnosti dostal čerstvý, ranný vzduch. Vyklonila sa z okna. Pred sebou videla zarastenú trávu, na ktorej sa ako malé dievča hrávala a v diaľke ruinu židovského kostola, kde chodievala so svojou matkou, keď ešte žila ,..Ako vlastne zomrela a prečo? Toto sa jej premieta každý deň hlavou. Žena sa zadívala na trávu a ruiny a zostala stáť nehybne ako figurína v múzeu voskových figurín a zamyslene. Nič naokolo nevnímala, iba vzpomínala, premýšľala,..

 

                                                                                                                          ďalšia strana-)

 


 

 
Reklama