Poľka bola zúfalá. Túžila po tom aby ju Nemec znova objal. A čo tu vlastne robila?Je zavretá v chladnej, neútulnej izbe na poschodí cudzieho domu. A čo je vlastne s jej matkou a otcom. Žijú ešte?. Takéto otázky sa jej mihajú hlavou každú stotinu sekundy.Do izby vošla stará slúžka hovoriaca po poľsky a povedala jej. Obleč si čisté šaty. Sú v skrini. A najprv sa choď osprchovať. Pán ťa čaká dole na raňajkách. A vlasy si vypni, dohora aby ti bolo vidieť výstrih. Pán si na to potrpí. Máš byť jeho milenka. A dávaj si pozor na to čo hovoríš, pás vie po poľsky." Dievčina sa obzrela za staršou, nepríjemnou slúžkou, ktorá sa strácala vo dverách. Vyzliekla si šaty, zašpinené ešte od včerajšej noci a postavila sa do sprchy. Zapla vodu a vychutnávala si každú kvapku, príjemnej, vlažnej vody, ktorá na ňu kvapla. Osprchovala sa a obliekla si tie šaty čo jej prikázala. Boli čipkované, nepríjemne na dotik, s hlbokým výstrihom. Vlasy si vypla sponou na stole a zišla dolu po drevených schodoch s škaredým červeným kobercom. Posadila sa vedľa toho pána a usmiala sa naňho. On jej úsmev opätoval a prehovoril na ňu hlasom, ktorý znel nepríjemne ako škrabanie tisícky nechtov na tabuľu."Si krásna. Chcem aby si bola moja milenka. Určite si kladieš otázku čo sa to tu deje. Rozpútal som vojnu. Potrebujem ľudí ako ty, s blond vlasmi alebo ryšavými, s krásnymi črtami tváre, proste s takými znakmi ako budú mať nový Nemci."
"Ja s vami nechcem zdieľať spálňu. Mám vysokú guráž na to aby som vám povedala nie. Videla som ako vaši ľudia zastrelili mojich priateľov a nepáčilo sa mi to a dotklo sa ma to."Slúžka, ktorá stála pri dverách si len chytila hlavu a pokrútila ňou. "Ty mi odporuješ?!Mne?!Zato ťa neminie trest!Chcel som ťa zachrániť, ale vidím, že to nepôjde!Zoberte ju do tábora!Okamžite!Zavolajte toho chlapíka čo ju doviezol!"už, už začala dievčina plakať, ale keď vyslovil, že sa s Nemcom ešte stretne, srdce sa jej rozbúchalo. Pocítila túžbu po ňom.
"Súcitíme so všetkými jeho príbuznými."V kostole sa ľudia začali zberať smerom na cintorín, kde Hanryho pochovali. Potom všetci šli na kar, iba Wanda ostala pri manželovom hrobe. "Pamätáš si, keď sa narodila Sophia.Vyzerala ako anjelik. Boli sme šťastný. A potom, keď sa narodil Jan."Rozprávala s úsmevom, ale na hlase bolo počuť, že s veľkou bolesťou. Položila kvety na hrob, postavila sa a pomaly sa prechádzala po cintoríne, po cestičke obklopenej krásnou alejou. Kráčala, pozerala iba pred seba, nič si nevšímala. Zase bola iba zasnená,..
(-predchádzajúca strana -)Ďalšia strana