Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


 

    Starodávne auto s veľkými kolesami, tmavými oknami čakalo na Poľku. Slúžka ju odviedla k autu. Dvere auta sa pomaly s vŕzganím otvorili, Poľka si sadla na zadné sedadlo a dvere sa s tým istým vŕzganím zatvorili. V aute nebol nik. Na sedadlách bol koženkový poťah a vôňa mužského parfumu sa vznášala vo vzduchu. Namec sa zhováral s nadriadeným pri dverách domu, dostatočne ďaleko na to aby Poľka nepočula o čom sa rozprávajú. Nemec sa pred nadriadeným uklonil a smeroval k autu. Poľke sa rozbúšilo srdce. Otvoril dvere, bez slova nasadol do auta a vyštartoval. „Ani si ma nevšimne?! Je to vôbec on?! Vari na ňu zabudol?! Je to ozaj iba jeden z tých čo jej pozabíjali rodinu, kamarátov, jeden z tých bezcitných, chladnokrvných Nemcov, ktorých videla pred týždňom pred svojím domom?!“ Takéto myšlienky sa Poľke mihali hlavou celú cestu. Vietor začal silnieť a jemný vánok sa dostal aj cez pootvorené okno. Vlasy, ktoré neboli prichytené v drdole jej padali do tváre. Nemec vybral z brošne chlieb a podal jej ho. Ona sa naňho neisto pozrela veľkými, svetlomodrými očami, ale napokon usúdila, že by bolo najlepšie zobrať si ten chlieb a konečne sa poriadne najesť po tom týždni, čo ju vezú hore-dole. Odkusla si z chleba a vyzerala z okna. Prechádzali popri rozkvitnutom, slnečnicovom poli a obloha bola jasná, ani mráčika.

Wanda si odomkla dvere domu, v predsieni sa vyzula, odložila kabát a kabelku položila na stolík, vedľa vešiaku. Ostatní, už zjavne boli doma, pretože ich kabáty boli zavesené kde sa dalo, na zemi, podaktorí na vešiaku, ale aj len tak pohodené pod stolom. Vošla do kuchyne, kde jej sesternica obsluhovala hostí.. Keď zbadala Wandu, položila tácku s občerstvením a odviedla ju pod schody. „Kde si bola? Deti sú hore, mala by si ísť za nimi. Ja to tu zvládnem“

„Ďakujem ti“ Wanda otvorila dvere detskej izby a sadla si na posteľ, kde sedel Jan. Pritúlila sa k nemu a pobozkala ho na čelo. Sophia si sadla z druhej strany postele a tiež sa k mame pritúlila. „Aj ja som prišla o otca . Mala som sedemnásť. Zomrel hneď na začiatku vojny. Tiež ho zastrelili.“

„A s tebou bolo potom čo, keď bola vojna a nemala si ani otca?“

„No, to je dlhý príbeh. Prežila som si aj dobré, aj zlé. Napríklad stretla som vášho otca vo vojne. Tam som sa s ním zoznámila. Zajtra pôjdeme do mesta, dobre?“


predchádzajúca strana                         ďalšia strana

 

 

 

 
Reklama